Často tým najťažším pre dieťa nie je samotný rozvod, ale smutná skutočnosť po ňom, kedy jeden z rodičov – najčastejšie otec – musel odísť. V našich podmienkach – v povedomí sudcov aj ľudí stále pretrváva názor, že dieťa patrí mame a otec je vo výchove akýsi druhoradý a ak sa rozvedie s matkou svojich detí, má právo ich navštevovať v presne vymedzenom čase a povinnosť prispievať na ich výživu. Dovtedy plnohodnotný vzťah (ak nehovoríme o prípadoch rodičovskej neschopnosti) sa mení a deformuje na príležitostný výlet dieťaťa k druhému rodičovi. Za morom vznikol priliehavý názov – Disneyland Daddy. Mama má na pleciach celú starostlivosť o deti vrátane celodenného servisu o domácnosť, otec naopak slúži na občasnú zábavu, aj to často, len ak to mama dovolí. Bohužiaľ, zatrpknuté mamy sa často priklonia k svojskému trestaniu svojho ex-partnera (napríklad za neveru) tým, že mu dieťa jednoducho „nepožičajú“. Záujem a túžba dieťaťa nie je podstatná. Aby mama svoj zámer dieťaťu vysvetlila, často možno nechcene skĺzne do jeho očierňovania a vysvetľovania, že to otec je na vine a nemal od nich odísť. Alebo naopak, otec sa svojej roly dobrovoľne vzdá, buď preto, že sám v svojej rodičovskej pozícií zneistie, prestane si veriť alebo zistí, že o nič a nikoho sa nestarať, je vlastne preňho pohodlné, zariadi si tak vlastný život bez detí.

Takýto definitívny a nezvratný rozpad rodiny má však nielen za následok deformáciu vzťahu dieťaťa s otcom, ale aj jeho psychického vývinu. „Pri neexistujúcom styku dieťaťa s druhým rodičom dochádza k rizikám pre vývoj dieťaťa“, hovorí Bakalář (2006). Bakalář definoval termín syndróm zavrhnutého rodiča, kedy vzťah otec-dieťa prestane existovať alebo sa posunie do neprirodzenej polohy. Čo je alarmujúce, autor odhaduje, že týmto syndrómom trpí asi 25% detí zverených do výchovy jedného rodiča, čo je v Česku asi 7600 detí ročne. Čiastočnými prejavmi syndrómu podľa neho trpia aj ostatné deti, bezproblémové vzťahy s otcom po rozvode sú výnimočné – asi 15% detí.

Riziká pôsobenia tohto syndrómu vidí Bakalář v strate všetkého, čo s druhým rodičom súvisí – nielen hmotných statkov, ale aj praktickej každodennej pomoci, výchovného a vzdelávacieho pôsobenia. Navyše upozorňuje na zabrzdenie a deformáciu emocionálneho vývinu, kedy vplyvom tzv. programovania matkou potláča pôvodnú pozitívnu emóciu voči druhému rodičovi. Dieťaťu sa navyše naruší sebadôvera, keďže uverí, že otec, človek, z ktorého pochádza, bol nejakým spôsobom zlý, „nevhodný“. Ďalšiu oblasť problémov vidí Bakalář v nemožnosti zdravého psychosociálneho vývinu. Keďže chýba nielen výchovný, ale aj model k prevzatiu sexuálnej roly a identity. Podľa neho však tieto riziká je možné zmierniť významnou mierou, ak dieťa udržiava s druhým rodičom „láskyplný, zmysluplný a pravidelne kultivovaný vzťah“ (2006).

Tradičné zverovanie dieťaťa do výchovy len jedného rodiča však spravidla takýto vzťah neumožňuje. Riešením je striedavá výchova, kedy dieťa pobudne vždy nejaký čas u jedného a potom u druhého rodiča – spravidla v týždennom intervale. Otec aj mama mu zariadia izbu alebo aspoň kútik s vlastnou posteľou, stolom na písanie, hračkami a oblečením a pokiaľ ide o školáka, prenášať si bude len učebnice. Striedavá starostlivosť má tri základné podmienky, bez ktorých nemôže fungovať – dostatočná blízkosť oboch bydlísk dieťaťa (ex-partnerov), aby nemuselo meniť zakaždým školu, priateľov; kvalitný citový vzťah a ochotu starať sa o dieťa, a hlavne schopnosť spolupracovať a kultivovane komunikovať.

Napriek tomu, že k takémuto riešeniu by sa priklonilo mnoho odborníkov z radov psychológov či sociálnych pedagógov, slovenská legislatíva pojem striedavá výchova nepozná. Zákon o rodine síce uvádza, že súd má dbať na to, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na zachovanie vzťahu k obom rodičom. Výkon rodičovských práv však upravuje súd, kedy dieťa zverí do starostlivosti jedného z rodičov, ktorý ho má právne zastupovať a spravovať jeho majetok. Druhému rodičovi uloží povinnosť prispievať na jeho výživu s možnosťou stretávať sa s ním a pravidelne sa o ňom informovať. To však na budovanie kvalitného a prirodzeného vzťahu rodiča a dieťa nie vždy stačí.

Možnosťou je dohoda rodičov. V nej uvádzajú, ako si predstavujú porozvodové usporiadanie, vrátane starostlivosti o dieťa, jeho majetok, výživné. Táto dohoda, ku ktorej dospejú rodičia samy alebo pomocou mediátora, môže nahradiť rozhodnutie súdu, ten ju však musí schváliť. Vo svojom výroku sa však opiera o vyjadrenie súdneho znalca – psychológa alebo kolízneho opatrovníka. Takže to, či môžu rodičia vychovávať dieťa striedavo, aj tak rozhodne s konečnou platnosťou súd.

Rodičia majú ešte jednu možnosť a spísať dohodu o styku s dieťaťom, ktorá je súčasťou spisu, ale súd ju neschvaľuje. Rodičia si v nej určia podrobnejšie podmienky porozvodovej starostlivosti, takže môžu de facto striedavú výchovu praktizovať, ale de jure je dieťa vo výhradnej starostlivosti len jedného z rodičov, ktorý má takto stále „navrch.“

Výhody striedavej výchovy sú hlavne v skutočnosti, že rozvedú sa len rodičia, nie dieťa. Rodič ostáva pre dieťa modelom a vzorom správania sa naďalej, puto sa nepretrhne, vzťah sa naďalej buduje a rozvíja, len v inej forme a podobe. Dieťa má väčší pocit istoty, bezpečia, zázemia, jeho pocity viny, že zrádza jedného z rodičov sú eliminované, rovnako pocity smútku a hanby, že sa ho vzdal rodič. Striedavá výhoda je výhoda aj pre rodičov, kde ani jeden o dieťa nepríde a ani jeden z nich nie je vystavený extrémnej záťaži chodu domácnosti a výchovy detí. Takýto model je navyše výborným vzorom pre riešenie problémov pre dieťa do budúcnosti. Je to ukážka, ako sa aj ten najťažší problém dokáže vyriešiť.

Napriek nesporným výhodám, striedavej výchove neprajú všetci. Najmä súdna prax a skúsenosti advokátskych kancelárií ukazujú, že rodičia sú často preplnení negatívnymi emóciami, takže nie sú schopní dôstojnej a prajnej komunikácie. V takomto prípade môže striedavá výchova znamenať široké pole pôsobenia aj negatívnych vplyvov na dieťa, najmä v podobe manipulácie s dieťaťom, posielanie neprajných odkazov jeho prostredníctvom, očierňovanie ex-partnera, nehovoriac o komplikovanejších situáciách ako doplnenie rodiny novým partnerom či „novými“ deťmi.

Z tohto titulu zdôrazňujeme nutnosť odbúrania pocitov zlosti a závisti medzi partnermi a upriamenie pozornosti výlučne na dieťa a jeho záujmy. Vhodnou alternatívou, ako dosiahnuť úroveň aspoň zdvorilostnej a férovej komunikácie a spolupráce, ak to ex-manželia nedokážu sami, je návšteva mediátorskej kancelárie. Úlohou mediátora je upokojiť atmosféru a zmierniť napätie a zamerať ex-partnerov na riešenie podstatných záležitostí súvisiacich s rozvodom so zreteľom na dodržanie práv všetkých zúčastnených strán, najmä detí. 

Použitá literatúra:
Bakalář, E. a kol. 2006. Rozvodová tematika a moderní psychologie. 1. vyd. Praha : Karolinum. 124 s. ISBN 80-246-1089-2

Zákon o rodine 36/ 2005. https://www.rekrodina.sk/index.php?id=131